Last to know - by Iw

24. dubna 2010 v 17:28 | [>>ŇuŇu°°]
Last to know

Cesta metrom bola dnešné popoludnie o niečo zdĺhavejšia ako obvykle,prázdne sedadlá svedčili o neustálej zaneprázdnenosti ľudí.Rukou som sa bránil prenikavému neónovému svetlu,ktoré oslepovalo moje oči.Na rozprestrených dlaniach sa zľahka kolísala stredne-hrubá knižka,jej titulok bol častým používaním mierne ošúchaný,okraje sa ohýbali do vnútornej strany.Očami som blúdil po hustých riadkoch,no všetky slová,ktoré som sa snažil uvedomele vnímať,prebiehali mojou mysľou ako rýchlostný blesk a nezanechali po sebe žiadne stopy.Akosi som sa nedokázal sústrediť.


Najbližšia zastávka predstavovala miesto,ktorým som prechádzal každý deň niekoľkokrát.Stál som v tieni mohutného stromu so zavalitou korunou,jemne sa opieral o tenkú vrstvu kôry cédrového dreva a uprene hľadel do presvetlenej oblohy.Vtáčiky na nej poletovali ako mihotajúce sa motúziky na bledom transparente,priam rozprávkový výhľad.
,,Juka...Ty ma snáď nikdy nenecháš doraziť sem skôr..." Začul som za sebou ten známy hlas,ktorého výrazný,no občasne trocha ostýchavý tón ma sprevádzal takmer pri každej návšteve tohto miesta.Pootočil som hlavou do strany a očami zachytil ostré črty tej jasnej tváre žiariacej úsmevom.
,,Oh,Feisumi,Feisumi..." Naoko hraným poľutovaním som kýval hlavou do oboch strán,podišiel som bližšie k onej útlej postave a pažami ju objal okolo pása.Úsmevom sa mi podarilo aspoň čiastočne zmierniť jej ľútostivý výraz,ktorý dokonale ukrývala sa žiarivými očami naplnenými radosťou a veselosťou. ,,Nabudúce sa budeš musieť poponáhľať." Tichý povzdych doznieval za našimi pomalými krokmi ako ľúbostná siréna,ruka v ruke sme kráčali spoločne na naše obľúbené miesto,ktoré patrilo len a len nám.Slnko tam svietilo len pre nás,mračná sa zbiehali len nad našimi hlavami,aby nás mohli osviežiť tou priezračnou vodou,mnohými odsudzovanou,pre jej trvalé nedostatky,tak neopodstatnené maniére...

Nasledujúce ráno som sa prebudil do upršaného dňa.Pri pohľade cez matné sklo v okennom ráme sa mi priamo pred očami vyobrazila obšťastnená tvár Feisumi,milovala drobné kvapky udierajúc o tvrdý povrch parapety.Rátala pritom každú sekundu,kedy jej v ušiach zaznela tá harmonická odozva.
,,Dnešné narodeniny budú nádherné." Sám seba som uisťoval vlastnými sebestačnými poznámkami,so širokým úsmevom na tvári som vychádzal z kúpelne a na bosé nohy si nazúval pohodlné topánky.Ich špičky sa leskli ako navoskované,príjemná karmínová vôňa priťahovala všetku moju pozornosť.Po krátkej chvíli sa mi podarilo odpútať od nich svoj zrak,schmatol som do rúk sivú károvanú tašku s potrebnými vecami a vydal sa na cestu udanú po rovnakej trase ako každý,či už bežný alebo výnimočný deň.Vietor mi rozfúkaval šedé vlasy,hravo nadnášal riedku ofinu a dáždnikom,pevne uchopeným v mojej dlani,kmital zo strany na stranu.Musel som vynaložiť mnoho fyzickej sily,ale sa mi podarilo udržať ho na pôvodnom mieste.
I napriek skorým ranným hodinám bola celá obloha potiahnutá temným šerom,svetlá automobilových reflektorov osvetľovali tmavé ulice a dodávali im dojem pravej noci.Pomaly som sa ocital v hustej spleti listnatých stromov,ich enormné koruny vytvárali nezabudnuteľný priechod ľúbezným parkom.Zvoľna som doň vstupoval,ukladal som chodidlá tesne k sebe a posúval sa vpred,len nepatrnou rýchlosťou.Každý môj pohľad prekypoval zvedavosťou,všímavosťou.Pozastavoval som sa na okolitých javoch,ktoré na okamih prerušili svoju činnosť.Nikde som nikoho nevidel.
,,Fei?" Odhrnul som si dlhý rukáv na ľavom zápästí,zúženými zreničkami pozoroval pomaly sa pohybujúce hodinkové ručičky,ktoré ukazovali takmer deväť hodín.Sám som veľmi dobre vedel,že som na dohodnuté stretnutie,vlastne tak ako doteraz,dorazil v menšom časovom predstihu,to ma upokojovalo.
Vytrvale prešľapujúc z nohy na nohu,ukrývajúc svoje vysoké telo pod deravou strechou kamenného monumentu,čoraz viac som prepadal vlastnej nervozite.Fei stále neprichádzala,žiadna osoba predstavujúca obyvateľstvo tohto mesta,sa v mojej blízkosti ani len nezjavila.To miesto zívalo prázdnotou.Mätúce obrazy apokalyptických hypotéz sa mi mihali priamo pred očami,zrýchlili tok krvi v mojich žilách a donútili ma nekontrolovateľne dýchať.Pravou dlaňou som si hladil krk,chvíľu som ho zvieral v pevnom zovretí,kým bolesť trocha neustúpila.Zo zadného vrecka tmavých nohavíc som vytiahol svoj telefón,cez hlavné menu sa dostal až do adresára pod písmeno F.
,,Žiaden záznam?" Veľké otázniky v očiach uprene hľadeli na blikajúci displej,neustále vypadávajúci signál symbolizoval prerušovaný kontakt telefonickej siete.
,,Čo to do čerta..." Márne som hľadal číslo Fei,nikde v mobile o ňom nebola ani len zmienka.Akoby sa niekto pokúšal ukradnúť moje spomienky...
,,Fei!" Zbadal som jej útlu postavu neďaleko od hlavnej cesty,dôkladne ukrytej v neznámej skupinke ľudí.Bez zaváhania som sa k nej rozbehol,krátil som si cestu cez zablatené trávniky a vyčnievajúce kamene a tesne v jej blízkosti zastal.Priamo nad hlavou zažiarila krásna dúha,ktorú vytvorilo slnko svojím náhlym a nečakaným vykuknutím spoza čiernych oblakov.
,,Fei,prečo si neprišla?" Snažil som sa ignorovať zadumané pohľady všetkých tých ľudí,ktorí si ma od hora až nadol premeriavali,zdesené výrazy ich tváre boli stále viac a viac neznesiteľnejšie.Túžil som vyzliecť si dlhý kabát,zahaliť pod neho svoju tvár,ktorá bola okrem slaných dažďových kvapiek teraz zmorená i niekoľkými drobnými slzami obáv a utiecť niekam ďaleko.Do neznáma.Spolu s Fei.
,,Eh?Domnievam sa,že ste si ma s niekým splietli." Jej pohŕdavý,možno trocha vyčítavý pohľad sa nedal prehliadnuť,všetok ten odpor,s ktorým sa na mňa dívala,vo mne spustil spontánny systém chaosu.Údery srdca boli zrazu tak intenzívne,výrazné.Museli ich začuť snáď všetci.
,,Prosím ťa,nežartuj..." Trocha som sa usmial,myslel som,že to odľahčí situáciu.Ani som nevedel,ako veľmi som sa vtedy mýlil. ,,Tak poď." Chytil som ju za rameno s dúfaním,že sa konečne spamätá a prestane miasť moje zmysly ešte väčšmi,ako už samotné sú.Pri jej dotyku mnou prebehla prudká triaška,akoby zo mňa niekto vysal dušu.
,,Ty si snáď nepočul?Ona ťa NEPOZNÁ." Tmavovlasý,asi meter-osemdesiat vysoký chlapec zavalitej postavy do mňa silno vrazil,v záchvate amoku ma zhodil na tvrdý chodník a spoločne s ostatnými sa hlasne vysmievali mojej nechápavosti.Všetky moje myšlienky neusporiadane prúdili mojou mysľou,bol som tak...tak...bezvládny.
,,Fei..." S povzdychom som niekoľkokrát vyslovil jej meno,opakoval som ho dovtedy,pokiaľ môj hlas úplne neochabol. ,,Prosím,netvár sa,že ma nepoznáš.Veď...Pozri!" V tom momente mi niečo napadlo.V peňaženke nosievam našu spoločnú fotku už od chvíle,keď vznikla.Bolo to naše prvé vzájomné objatie,ktorým sme si prejavili všetku dôveru,musí si to pamätať!
,,Ale..." So slzami v očiach som sa díval na prázdne miesto,o ktorom som si doteraz myslel,že zaberá tá najkrajšia spomienka.Moje telo zalialo pálivé sklamanie,mučivé plamene pekelnej agónie.Chcel som sa vytratiť,nevnímať hlasný výsmech a iróniu v slovách všetkých tých ľudí,no nedokázal som to..Bolo to silnejšie než ja,ľudský intelektuál bol navždy preč.Navždy.
,,Prepáč,ja..." Moje vzlyky boli tak neústupné,nočná mora sa premenila v skutočnosť a dávala mi pocítiť svoju ozajstnú krutosť.Z nevedomosti som nevedel,čo robiť.Všetká nádej,ktorú som až doposiaľ videl vo Fei,v jej opore a chápavosti,zošedla.Jediné riešenie som videl v...úteku.

Roztrasenými chodidlami som stál na okraji skalnatého výbežku,priamo pod ním sa búrilo rozzúrené more.Vlnami silno udieralo o mohutný útes a vyvrhovalo von drobné čiastočky ľadovej vody,ktorá dopadala na moju tvár.Cez všetky tie slzy,v ktorých sa ukrýval môj smútok,žiaľ i bolesť,som ju takmer nepociťoval.Väčšmi ma desil pohľad späť do minulosti,toľká krása a harmónia sa predsa nemohli len tak vytratiť.Túžil som vedieť,kde presne sa nachádza,prečo unikla z mojej blízkosti a či...či sa vôbec vráti.
Tiché dunenie vo vzduchu pôsobilo ako odbíjanie polnočných hodín na mestskej veži,nastal ten čas.Celý deň pre mňa predstavoval jednu veľkú ilúziu,bez čara,bez charakteru.Nikto z ľudí,predstavujúcich moje osobné šťastie,nevnímal moju existenciu,všetci boli zaslepení akousi vonkajšou povrchnosťou,ktorá ich presvedčila o tom,že niekto ako ja nemôže jestvovať.Popreli všetky spoločné spomienky,akoby si nič z toho,čo sme kedysi prežili,nepamätali.
,,Nepovažujem to za zradu.Len...len je mi to ľúto..." S vedomím,že každý koniec raz nastane,som vyslovil slová ľútosti,zároveň i odpustenia.Nemôžem nikomu vyčítať,že zabúda.Človek ako individualista na to má právo,veci nepodstatné sú záležitosťami prostými,nezáleží na tom,či vytrvajú.Hrob si ich uchytí do svojho zákutia.
Kričiace hlasy v mojej hlave vsunuli moje telo do prednej línie,od oného vytúženého oslobodenia ma delil už len malý krok.Jeden jediný krok.
,,Juka...!Juka...!" Ak by som sa v tom okamihu otočil,zistil by som,ako vyzerala jej tvár.Aký výraz Fei nasadila,keď odolávala nátlaku sĺz zdržiavajúcich sa v jej očiach.Vedel by som,čo cíti-vyčítal by som to z jej krásnych očí.Boli skutočne nádherné.Po celé tie roky som sa presviedčal,že je to len akási záhadná sila,ktorá ma k nim pripútala,no až v tomto momente som pochopil,že je to cit silnejší.Možno nie láska,afektovanosť.Už nikdy viac mi to nebude zrejmé,už nikdy.
Padal som.Čas za tú dobu plynul tak pomaly,duša sa srdcervúco pretrhávala na dve amorfné časti a potláčala tak tú ostrú a výraznú bolesť,ktorá napádala moje telo.Pri spoločnom styku s tou búrlivou vodou som privrel oči,snáď mi odpustia moje previnenie...

***
,,Už som si...spomenula..."
 


Komentáře

1 fLeur. fLeur. | Web | 24. dubna 2010 v 19:23 | Reagovat

Já jsem měla narozky 19. března ale i přesto dík :D jinak ty nášunice mi dala teta ještě k tomu troje :D růžový, fialový a bílý pecky s tygrovaným vzorem :D:D

2 Sofie Sofie | Web | 24. dubna 2010 v 20:23 | Reagovat

já fakt nevím xD tak to odstartuj beze mě xD

3 { NiCoOŁ } { NiCoOŁ } | Web | 24. dubna 2010 v 21:10 | Reagovat

AhoOjky, spřátelíš? ;)

4 Sen Sen | Web | 25. dubna 2010 v 9:12 | Reagovat

Tá poviedka je tak krásna... TT-TT
Vlastne, čo iné sa dá čakať od Iw? ^^
A bolo to tak smutné..... T-T Niečo mi to pripomenulo...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama